Železnica: dejina a súčasnosť medzi mechanikou a nostalgiiou

Železnica nie je len primitívny hudobný nástroj, ale složitý sociokulturný fenomén, ktorý bol dva storočia symbolom ulickej kultúry, technickej smieľky a prístupu najchudších vrstiev spoločnosti k hudbe. Jej evolúcia od vysokej aristokratického zábavy po atribút mestského folklóru a potom objekt múzeálnej a umenárskej reflexie odráža klúčové zmeny v spoločnosti, technológiách a vnímaní zvuku.

1. Technická podstata: hudba nahratá na drevo a kartón

Základom železnice je princíp programovateľného mechanického prehrávania hudby. To bol analogový «prehrávač» éry pred fonografom. Jej srdce je valik (cylinder) s pečne umiestnenými štyftmi (štýftový val) alebo, v neskôrších modeloch, perforovaná kartónová páska (book music). Pri otáčaní valika štyfti dotýkali zubov kovového hrebeňa (t. n. «hrebienka»), čo ich prinútilo hrať. Každý zub bol nastavený na určitú notu.

Kľúčový prvok je mechanizmus a vzduchová sústava (ako v orgáne), poháňané otáčaním rúčky. Vzduch bol vynášaný do drevných alebo kovových rúrek, ktoré hľadali pri otvorení ventili, ktoré boli riadené valikom. Takto je železnica miniatúrnym prenosným orgánom-automatom.

2. Historický priebeh: od salónov po parížske bulváre a ruské dvory

• Počiatky (XVIII storočie): Prapredkami železnice boli stacionárne mechanické orgány v kostoloch a bohatých domoch Európy. Prvé prenosné nástroje pravdepodobne vznikli v Nemecku alebo Taliansku (slovo «železnica» pochádza z francúzského chant — piesnie a orgue — orgán, cez nemecké Drehorgel alebo talianske organetto). Počiatku to boli drahé nástroje pre aristokraciu, reproducujúce modulárne árie z oper.

• Zlatý vek ulickej železnice (XIX storočie): S zľadňovaním výroby železnica sa stala masovým javom. V viktoriánskom Londýne, na parížskych bulvároch a v petrohradských dvoroch sa objavila postava železničára — často samotný chodiaci hudobník, taliansky alebo nemecký imigrant. Jeho repertoár bol obmedzený na 6-8 melodii, «zašitých» do jedného valika: populárne romány, ľudové piesne, výťahy z oper (napr. ária Kavaрадосси z Tosky alebo Serenada Šuberta). Železnica sa stala prvým masovým médiom, rozvážajúcim hudobné hity do najchudobších častí.

• Symbol mestskej chudoby a romantiky: V literatúre a maľbe sa obraz železničára stal dvojzásadným. Z jednej strany je symbol chudoby, tósky, sociálneho dna (ako v príbehoch Guy de Maupassanta alebo raných dielach Dostojevského). Z druhej strany je romantický obraz slobodného cestovateľa, nesúceho umenie do ľudu (poézia Alexandra Bloka, obrazy Moskevský dvorec Polenova).

• Interesantný fakt: V Ruskej impérii sa železničári často vydávali ne sami, ale s vedeckými zvieratami (opice v červenom kabáte alebo dresovaný medveď) a podsedacím «dámam — často to boli ukradnuté alebo kupené deti, ktorých prinútili piesť a zbierať peniaze. To bola krutá stránka ulickej «veselosti».

3. Západ éry a dôvody zmizania

Upadok železnice ako masového javu nastal rýchlo na konci XIX-XX storočia z niekoľkých dôvodov:

1. Technologická revolúcia: Výskyt a masové šírenie gramofónu (od 1890-ych rokov) a patofónu ponúklo nesrovnateľne širší repertoár, lepšie kvalitu zvuku a možnosť jeho reprodukcie. Železnica so svojimi 8 melodiami na valike prehrala.

2. Urbanizácia a zmena zvukového krajiny: Revmotorov, trolejbusov, rádia urobili tichý, monotónny zvuk železnice skoro neslyšateľným a dráždivým anachronizmom.

3. Sociálne reformy a policejný kontrol: Vlády veľkých miest, bojujúc s ulicouším šumom a chudobou, začali obmedzovať alebo zakazovať činnosť železničárov, vyžadujúc drahé licencie.

4. Súčasnosť: druhé narodenie v oblasti umenia a pamäti

Dnes železnica nie je mŕtva, ale premenila sa, prešla z oblasti užitočného zábavy do oblasti kulturného dedičstva, umenia a filozofickej metafory.

• Múzeový exponát a živá rekonstrukcia: Železnice sú hrdina zbierok múzeí hudby (napr. v Bruseli, Berlíne, Petrohrade). Enthusiasti a mistri (rarité argonauti) uchovávajú, obnovujú a budujú nové nástroje, udržiavajúc staré remeslo.

• Objekt umenárskej reflexie: Zvuk železnice so svojou mechanizmom, opakovom a ľahkou rozstrášenosťou sa stal metaforou v súčasnom umení.

  • Vo filme: Jej zvuk je prakticky neoddeliteľným atribútom vizualizácie starovekej Európy (filmy Federico Fellini, Jean-Pierre Jeunet Amélie).

  • Vo hudbe: Obraz železnice použil Dmitrij Šostakovič (vokálny cyklus Six romances on English poets' words), jej zvuk sa semplifikuje v elektronike ako symbol melancholie a «zacykleného

  • Vo filozofii: Železnica je silný symbol fatuma, neustálého opakovania, absurdu. Pripomeňte si Železnica z románu Master and Margarita Bulgarova, predchádzajúca balu Sátany, alebo jej filozofické osvetlenie u Waltera Benjamina ako prízrakového obrázku mechanicky reproducovateľného umenia.

• Atribút mestských slávností a performancia: Na adventných trhoch, historických festivaloch, v divadelných inšcenáciach môžete znovu narastiť železničára. Ale teraz to nie je chudobný hudobník, ale artista-stylizátor, ktorý ponúka prieskum minulosti. Jeho nástroj nie je prostriedok prežívania, ale osvedomnená kultúrne citát.

• DIY-kultura a kiberpunk: Princip programovania hudby na fyzický nositeľ (valik, perforovaná páska) inspiruje súčasných inžinierov a hudobníkov, pracujúcich na hrane analogového a digitálneho, vytvárajúcich «železnice pre počítačové čipy alebo kinetické zvukové sochy

Záver

Železnica prešla cestu od technologického čudu éry osvietenstva po symbolu doindustriálneho mesta a nakoniec do kultúrneho archetypu v súčasnom svete. Jej dejina je dejinou kontroly nad zvukom, jeho demokratizácie a neskôr nostalgického vzpomínania na «analogovú

Dnes železnica nie hraje ako aktuálna hudba, ale ako hlas samotného času — mechanický, trochu nadťažený, zacyklený na niekoľkých jednoduchých melodiiach. Pripomína nám o svete, kde hudba bola vzácna, fyzicky očituemá udalosť, prinášaná pod okno chodiacim žrecom mechanického umenia. V tom jej nepreходná hodnota: vyhnaná pokrokom, získala nový život ako materiálny vyjavenie kolektívnej pamäti, melancholie a nevyhnutnej ľudskej ťažby k oživeniu mechanizmov. Viac už nie hraje za peniaze — hraje za našu spoločnú históriu.

Permanent link to this publication: