Leonid Bakst a Marc Chagall: dva bieloruskí génii na križovatke epoch

Úvod: spojenie cez pretrženie

Leonid Bakst (1866–1924) a Marc Chagall (1887–1985), dva rodáci Bieloruska, rozdelení generáciou a umenickými manifestami, predstavujú paradoksalnú dichotomiu v dejinách umenia. Bakst je meštiak moderny a jeden z hlavných tvorcov "Ruských sezón", predstaviteľ svetanskej, elitárnej, evropeizovanej kultúry Strieborného veka. Chagall je básnik avangárdy, tvorca mify židovskej dediny, ktoré jeho umenie prorastlo zo zemie ľudského života. Ich tvorivé轨迹 rarely sa priamo prekrývali, ale spojuje ich spoločná "malá rodičina", status kultúrnych zástupcov Ruska na západe a fundamentálna rola farby ako hlavného vyjadrovného prostriedku. Ich porovnanie umožňuje vidieť evolúciu ruského umenia od vysokej dekoratívy k exprimatívnej, existenciálnej obraznosti.

Biografické paralely a kontraste

Pôsobenie: Oba sa narodili v židovských rodinách na území Bieloruska (Bakst – v Grodne, Chagall – v Viťebске) a prekonali obmedzenia črty osedlosti.

Štúdium: Oba prešli školu maľby Továrne podpory umenia v Petrohrade, ale v inom čase a s inými výsledkami. Bakst sa výborno zaťažil do petrohradskej umenickej sredy, Chagall sa v nej cítil cudzozemcom.

Paríž ako bod pôsobenia: Paríž odohral rozhodujúcu rolu pre obidvoch. Bakst sa tu stal slávou thanks to Dyagilevu, Chagall sa stal nezávislým umelcom, vypijaným lekciami fovizmu a kubizmu, ale ostal verný vlastným motívom.

Postoj k vlastným koreňom: Bakst, ktorý zmenil priezvisko Rosenberg na pseudonym (ktorý je odvodený od priezviska babičky Bakst), prijal krščanstvo pre manželstvo a ľahko sa zaťažil do vyšších kruhov. Chagall, i keď odišiel z Ruského impéria navždy, ostal v hlubokom spojení s židovskou kultúrou, ktorú urobil univerzálnym jazykom svojho umenia.

Estetické svety: "Balet" vs. "Štetl"

Leonid Bakst je majster syntetického predstavenia. Jeho sláva je založená na práci pre "Ruské sezóny" Sergo Dyagileva. Nebol iba dekoračný; vytváral totalitné vizuálne svety, kde oblečenie, farba, svetlo a pohyb sa stali jednotným celkom.

Kľúčové diela: Dekorácie a kostýmy k baletom "Šeherezáda" (1910), "Poslpepoludní odpočinek fava" (1912), "Dafrina a Chloja" (1912).

Umenický jazyk: Ornamentálny, vysokej kvality, exotický. Bakst používal odvážne, nečakané farby (napr. fialová s oranžovou, zelená s fialovou), ktoré revolútionizovali scenografiu. Jeho kostýmy, často obmedzujúce pohyb a premenujúce tančiacu v živú obraz, boli dielami dizajnu. Jeho umenie je oslavou očia, divadlo ako bohatá, citová utópie.

Marc Chagall je majster lyrického mýtu. Jeho zdroj nie je antickosť alebo Východ, ale každodennosť a duchovnosť viťebského štetla.

Kľúčové diela: "Ja a dedina" (1911), "Nad mestom" (1918), cyklus "Biblické poslanie".

Umenický jazyk: Expresívny, iracionálny, autobiografický. Farba u Chagalla nie je dekoratívna, ale emocionálna a symbolická. Modrá je farba snu a mystiky, červená je strasti a úzkosti. Jeho priestor je podriadený pamäte a sne, domy a ľudia plávajú, mierové pomery sú narušené, čas zastavil. Jeho umenie je vnutorný svet, vypustený na plátno.

Farba ako spoločný znamenátko a rozdiel

Oba umelci sú titáni farby, ale používajú ju na rôzne ciele.

Bakst vyhľadáva farbu ako dramaturgiu a dekoráciu. Jeho paleta je nástrojom vytvárania atmosféry, ať už je to napätá strast "Šeherezády" alebo idylia "Dafrina a Chloja". Táča sa opevňuje harmonie a disonance, vedený scénickým osvetlením a celkovým dojmom.

Chagall používa farbu ako emóciu a svetelnú sústavu. Jeho farba vydáva vnitorný svetlo, neopisuje predmet, ale vyjadruje stav duše. Modrá obloha viťebského mesta, zelená tvár skričiacu, hojúci červený farba lásky – to je farbová autobiografia.

Vplyv a možné prekrývanie

Pramebných dôkazov o hlubokom vplyve Baksta na Chagalla nie je, oboi pripadali rôznym umenickým klanom. Avšak je dôležité kontextuálne prekrývanie:

Spoločný kultúrny fond. Oba vzievali viťebskú vizuálnu kultúru: jaskrne označky, maľby, ľudový lúbok, ktoré neskôr odzveličili ich odvážnosť farby.

"Ruské sezóny" ako jav. Úspech dягilevského podniku, kde panoval Bakst, ukázal Chagalovi (ako aj mnohým iným), že ruské umenie môže triumfovať v Európe, uchovávajúc si svoju identitu.

Interes voči divadlu. Oba pracovali veľa pre divadlo, ale z opačných pozícií. Ak Bakst vytváral kostýmy ako súčasť dekoratívneho ansámblu, tak Chagall vo svojich prácach pre Židovský komorný divadlo (1920) mal malby na steny, premenujúc celé priestor na živý, prieskumný prostredie. Jeho divadlo bolo nie zriedkavo predstavenie, ale mystéria.

Fakt osobného poznania. Existujú dôkazy, že mladý Chagall, už v Paríži, navštevoval ateliér Baksta. I keď esteticky boli vzdialení, fakt setkania "otec" parížskej scény a "viťebského sniakovateľa" je symbolický.

Posledok: od elitárneho k univerzálnemu
Bakst sa stal symbolom éry, tvorcom mód a štýlu, predchodcom ar-dekoa. Jeho vplyv je ohromný v dizajne oblečenia, grafike a dekoratívnom umení.

Chagall prešiel hranice jedného smera, stávajúc sa jedným z hlavných humanistov v umení XX storočia. Jeho dedičstvo je v monumentálnych vitrážoch, maľbách, v schopnosti hovoriť jazykom, ktorý je pochopiteľný pre všetkých, o láske, pamäti, utrpení a viere.

Závěr: dva póly jednej planéty

Leonid Bakst a Marc Chagall sú dva génii, ktorí vystúpili z jednej geografickej a kultúrnej bodu, ale smerovali k rôznym pólm umenického vesmíru. Bakst je to vonkajšie, zábavné, divadelné. Jeho umenie sa otočí k verejnosti, vytvára svet krásy a dobroty. Chagall je to vnutorné, intímne, existenciálne. Jeho umenie sa otočí k duši, vytvára svet osobnej a kolektívnej pamäte. Ich dialog je dialog epoch: úpadku impériálnej, estetistickej kultúry a vzniku osobného, tragického a lyrického XX storočia. Oba, každý po svojmu, dokázali, že umenie, narodené na okrajoch impéria, môže dobyť svetové hlavné mestá a zmeniť vizuálny jazyk ľudstva. Bielorusko, teda, vyklučilo nie jednu, ale dve silné, vzájomne dopĺňajúce tradície, oslavujúce ruské (a židovské) umenie po celom svete.

Permanent link to this publication: