Otázka dosažiteľnosti sociálnej spravедливosti sa skladá tiež ako vekmi, ako otázka významu života. Každé generácie, každý politický režim, každá filozofická škola jej hľadá vlastnú odpoveď. Niekto tvrdí, že je to iba utópia, ktorá slúži ako omluva pre revolúcie. Iní tvrdia, že bez cieľa po nej sa spoločnosť degraduje. Tak dosažiteľná je?

Čo vkladam do pojmu "sociálna spravедливosť"

Predtým ako sa hovorí o dosažiteľnosti, treba dohodnúť sa o termínoch. Pre niektorých je sociálna spravедливosť rovnosť výsledkov: všetci majú mať rovnaký príjem, byt, prístup k medicíne. Pre iných je rovnosť možností: každý má začať s rovnakými šancami, a finálka závisí od úsilia. Je tu aj tretí prístup: spravедливosť ako minimalizácia utrpenia. V skutočnosti žiadna z týchto modelov nie je v čistom tvare. Aj v najvyspelejších sociálno-demokratických krajinách (napr. v Skandinávii) je rozdiel v príjmov, je chudobných, je elít. Takže prvý vývod: absolutná, matematicky overená spravедливosť neexistuje. Ale to nie znamená, že je nedosažiteľná v princípe. Len vždy bude blížiť, a nie konečnej bodu.

Prekážky na ceste k spravедливosti

Prečo sme stále ďaleko od ideálu? Prvé a najdôležitejšie je nerovnosť štartových podmienok. Deti narodené v rodine s vysokým vzdelaním a finančným rezervom majú o rád vyše šance ako ich súbežníci z nepríznivých rodín. To nie je len šťastnosť, ale štruktúrne nespravедливosť, ktorá sa reprodukuje generáciou za generáciou. Druhá prekážka je štruktúra ekonomiky. Kapitalizmus podporuje koncentráciu kapitálu, teda aj moci. Veľké korporácie ovplyvňujú politiku, zákony, vzdelanie. Tretia je ľudská psychológia. Skloníme sa ospravedlňovať našu prosperity a obviňovať chudobných zo ich chudoby. To je kognitívna deformácia, ktorá nám bráni vidieť systémové príčiny nerovnosti. Četvrtá je globalizácia. Kapitál utieka tam, kde sú nižšie danie a slabšie práva pracovníkov, vytvára "pretek na dno". Všetko to učini spravедливosť nie iba ťažkou, ale neustále útečným cieľom.

Argumenty v prospech dosažiteľnosti

Narozdiel od prekážok sú vážne dôvody, že sociálna spravедливosť nie je iba možná, ale už časti realizovaná. Predovšetkým existujú krajiny, kde je rozdiel v príjmov mnohem menší ako v iných. Dánsko, Nórsko, Fínsko ukazujú, že pri vysokých daniach a silnej sociálnej politike je možné zabezpečiť slušný životní štandard pre všetkých, vrátane najzranitelejších. Druhým je pokrok technológií, ktorý môže práciť na spravедливosti. Zdarma dostupné online kurzy, otvorené databázy, telemedicína — všetko to sníži bariéry. Tretím je rastúca osvedomenosť. Viac a viac ľudí požaduje od podnikov a štátu transparentnosť a zodpovednosť. Hnutia za klimatickú spravедливosť, za práva menšín, za dostupné vzdelanie sú nie iba margenálne iniciatívy, ale globálne trendy. Štvrtým sú medzinárodné inštitúcie (OSN, WHO), ktoré zaznamenávajú a kritizujú nerovnosť, vytvára pritlačenie na národné vlády. Takže spravедливosť nie je iba dosažiteľná, ale už časti dosažena – otázka je o rozsahu a tempu.

Kritický pohľad: prečo nikdy nedosiahneme ideálu

Sképticovia si pripomínajú: ľudia nie sú prirodzené rovnakí. Mame rôzne schopnosti, rôzne motivácie, rôzne potreby. Vyžadovať rovnaký výsledok znamená porušovať slobodu. Viac ako to, každá systémová pereraspredelená vzniká byrokratia, korupcia a závislosť. Keď štát prevádzkuje príliš veľa, potlačuje iniciatívu. Príklady sú krajiny s ekonomikou riadenou štátom, kde formalné rovnosť sa premenilo v celkovo chudobu a beznadie. Okrem toho je koncept spravедливosti subjektívny. Pre jedného je spravедливé, aby všetci mali po jablku. Pre druhého je spravедливé, aby ten, kto viac pracoval, mal viac. Tretího zaujíma nie jablko, ale to, že u suseda má sad. Takže dosiahnutie konzusu o definovaní spravедливosti je najväčšia obtiažnosť. Takže, podľa kritikov, sociálna spravедливosť je mýtický vodopád, ktorý nás viede dopredu, ale zmizá pri priblížení.

Praktický príklad: ako sa pohybujeme k spravедливosti práve teraz

Presvedčme sa na medicínu. Ešte pred 30 rokmi bol prístup k složitým operáciám výnimkou bohatých. Dnes sú v rozvinutých krajinách základné zdravotné služby zadarmo alebo dostupné cez poistku. Samozrejme, sú fronty, je rozdiel medzi verejnou a súkromou nemocnicou, ale pohyb k spravедливosti je zrejmý. Ďalším príkladom je vzdelanie. Online platformy dajú možnosť učiť sa od profesori zo Stanfordu a Harvardu zadarmo. Tretím je boj proti diskriminácii. Zákony proti rasizmu, sexismu, diskriminácii veku sú nie iba papiere, ale nástroje, ktoré zmenili spoločnosť. Takže možno, sociálna spravедливosť nie je bod cieľom, ale vektorom. Nikdy nedosiahneme ideálu, ale môžeme neustále prichádzať bližšie k nemu, a tento proces už mení našu život.

Sociálna spravедливosť – dosažiteľná je? Ak pristupujeme k otázke ako k konečnému stavu – nie. Ak pristupujeme ako k nekonečnému procesu zlepšovania, zmenšovania rozdielov, rozširovania práv – áno. A to je všetko, čo môžeme, a to je všetko, čo nám treba.

Permanent link to this publication: