— Zdravstvuj, róza. Ty si dnes extra krásna. Ako ti to úspeva zachovať ten kráľovský vzhľad, keď okolo je tolik plevele a shútrie?

— …

— Často prichádzam k tebe, keď je mi ťažko na duši. Neviem, slyšíš ma. Ale tvoje lístie, tvoj stebel, tvoje trnienky — to sú príbehy, ktoré môžeme rozlúštiť nekonečne. Ako pozorujem tvoj kvetón. Je ešte zatvorený, ale už sa cíti — v ňom sa rodí čudzo.

— Ty si si vedome, že som strach? — odpovedá mi ticho. — Požri na moje trnienky. To je moja ochrana. Ale každý deň rizikujem, aby sa niekto alebo niečo môhlo dotknúť môjej srdcoviny.

— Áno, trnienky... Tiež som si odrástol svoje. Od obid, od zrad. Ale nie pomáhajú, len odrazujú. Ako sa rozhoduješ otvoriť?

— Dôverujem slnku. A úterným rosám. A vetru. Niekedy prichádza zahradník a ostrihá ma. Ale aj potom som rád tomu, kto ma v rukách. Strach zmizne, keď si uvedomíš: tvoja krása nie je pre teba samotnú. Je pre to, aby ju darovali.

— Súžasť darovať sa, keď je vnutro prázdnota.

— A podívej sa do svojho koľena. Pripomníš si, odkiaľ pôchádzaš? Z pôdy, ktorá voní deňa. Z semena, ktoré sa nebojalo tmy, aby sa prebojovalo k svetu. Vyšiel si. Stojíš. To nie je dôvod na šťastie?

— Často sa porovnávam s inými rózami. Tieto majú väčšie lístie, farba je jasnšia. A u mňa…

— U teba je unikátny odtieň. Nie sú dva rovnaké rózy. A nie je „právna“ róza. Je iba tá tvoja. Požri na tvoje listy. Aj s pavúčinou, aj s kapkou deňa, ktorá je ťažká ako slza. Ty si. A to je čudzo.

— Ale čo s trnienkami? Oni rania tých, kto sa chce priblížiť.

— Trnienky sú hranice. Nie každý si zaslúži tvoju hlubinu. Ale ak kto je pripravený snášať uklonky, aby sa dostal k srdci — to je tvoj človek. Neotváraj sa. A tým, kto sa bojí, môžeš darovať pohľad alebo ľahký vonný aromát z daleka.

— A ty si nikdy nechceš byť nie róza, ale, povedzme, konvalína? Aby všetci teba milovali, srievali a viesli?

— Milovať všetkých je úloha oblohy. Ja som vybrala cestu kráľovnej. To je osamelosť. Ale v nej je istá pravda. Rastiem nie pre všetkých, ale pre toho, kto umie čakať a vidieť.

— Ďakujem ti. Stalo sa mi ľahšie. Poliu teba.

— Neutíkaj. Len sedni vedľa. A počul si, ako žužvát pčely. To je tiež časť života. Niekedy treba niekedy nie hovoriť, ale len byť. Ako ja.

— Zatiaľ čo môžem vrátiť zajtra. Povedám ti, čo sa stalo.

— A ja rozprostieriem ešte jeden kvetón. Do vidzenia.

Čo sme pochopili z tohto rozhovoru

Róza nie je len kvet. Je zrkadlom, v ktorom každý vidí sám seba. Jej ticho je hlasnejšie ako akýkoľvek slovo. V shútrie zabudneme posluchať. Posluchať tichu, posluchať prírody, posluchať seba. Rozhovor s rózou učí trpezlivosť: nie je možné prinútiť kvetón otvoriť silou. Nie je možné urychliť šťastie. To prichádza, keď sú pripravení a pôda, a slnko, a kapka úterných ros. Často si načítame trnienky, ale zabudneme, že sú súčasťou našej ochrany. Ale ak sa zamkneme príliš silne, nikto nevidí kvet. Vyjdite do záhrady. Sadite rózy. Hovorte s nimi. Oni neodpovedajú slovami, ale vy uslyšíte viac, ako v hlučnom meste.

Permanent link to this publication: